Po stopách Olgoja Chorchoja (Bratislava-Peking, 2006)

Spoznali sme sa na cestovateľskom internetovom fóre.

BORIS, ktorý vždy sníval o vlastnej posteli a svätom pokoji.

JOANNA, ktorá snívala o mongolskej púšti.

GREGOR, ktorý sníval o svätej hore Burjatov a Mongolov.

JUSTÍNA, ktorá snívala o ceste vlakom do Pekingu.

BIBI, ktorá nesnívala.

Do vlaku sme nastúpili 7. júla roku 2006, išli sme z Bratislavy cez Varšavu, Moskvu, Petrohrad, Irkutsk, Ulan Bator, Peking, Čitu... Prešli sme 26000 km a deväť hraníc, vo vlakoch sme strávili dokopy 14 dní a nocí, a bratislavskú hlavnú stanicu sme uvideli po takmer ôsmych týždňoch, presne 30. augusta tohto roku. Ale tie najviac vzácne momenty sa odohrali mimo čísiel a samozrejme medzi hranicami.

TRANSSIBÍRSKA MAGISTRÁLA

MOSKVA - IRKUTSK (5152 km)

Na ceste transsibírskou magistrálou je jednou z najviac zaujímavých vecí čas. Vlak celú trasu prekonáva podľa moskovského času, čo absolútne nezodpovedá skutočnosti za oknom (vlak prechádza cez 8 časových pasiem). Už po jednom dni vo vlaku vládne podivuhodný časový neporiadok. Jedni idú spať o 18. hodine (pretože podľa ich lokálneho času je to polnoc), prespia 6 hodín, zobudia sa a vonku je... stred dňa. Po troch dňoch cesty, zatiaľ čo niekto si dáva večeru a vyčistí si zuby pred spaním, druhý si takisto umýva zuby, ale vzápätí pripravuje raňajky.

Vlak zastavuje niekoľkokrát denne a okamžite je obklopený "babuškami", ktoré ponúkajú veľmi široký sortiment tovaru. Kúpiť sa dá všetko a jedálny lístok sa samozrejme mení podľa regiónu ktorým sa momentálne prechádza. Babušky kričia, cestujúci behajú po stanici ale pozor, vlak odchádza o presne určenej hodine a bezohľadne zanecháva zmeškaných pasažierov na nástupišti.